"It´s weird not to be weird."

John Lennon

Relatívna realita - časť 3 posledná - Realita ?!

5. března 2011 v 17:11 | neowei |  Písomná tvorba

Milí a vážení !

Prinášam vám ( ako z reklamy , čo ? xD ) tretiu a zároveň poslednú časť 3-kapitolovej poviedky z mojej tvorby Relatívna Realita. Dúfam, že sa vám páčila a aj bude páčiť táto časť ...
Príjemné čítanie !

P.S. Pre tých , ktorý nečítali knihu Divocí a zlí od J. Kulhánka malá vysvetlivka : Elvíra ( t.j. postava z tej knihy , vystupuje aj v poviedke ) získava energiu pre život z cukrov nachádzajúcich sa v rôznych látkach. To znamená , že z čokoľvek čokoľvek čo má v sebe aspoň kúsok cukrov ( aj v tej najzákladnejšej forme napr. sacharidy , cukor v alkohole , látky v ľudskom tele ) môže získať energiu . To len aby ste pochopili ...




Realita ?!


V Jiřího chate sme zostali aj na noc.
Patejl usúdil, že by bola hlúposť sa teraz o niečo pokúšať. Okolo obeda sme sa pokúsili spojiť s Elvírou. Našťastie to zdvihla a stručne nám zreferovala, že Patejlovu loď stále strážia.
Znela poriadne naštvane, ale už bola v poriadku. Nechcel som si ani predstavovať, kde zobrala energiu na liečbu a keďže som čítal knihu, ani som dlho nemusel.
Dohodli sme sa na pláne: Hnusák pôjde pomôcť Elvíre získať loď a my pôjdeme autom do Bratislavy, kde sa stretneme na určenom mieste. Potom pôjdeme do lode, tam mi vymažú pamäť a vysadia ma.
"Prečo Súčiastku jednoducho nezničíte?", spýtal som sa Jiřího.
"Sakra to chce přeskoumat a dělat pokusy.", odpovedal.
Len aby pri tom nevyletel do vzduchu.



* * *



Vyrazili sme na súmraku.
Hnusák si zobral druhé auto a išiel pomôcť Elvíre a my sme sa dali smerom na Bratislavu. Spočiatku bolo všetko v poriadku.
Patejl každú chvíľu kontroloval cestu za nami aj pred nami, či nás niekto nesleduje.
Už sme boli v polovici cesty, keď sa okolo nás začali čoraz hustejšie objavovať čierne autá. "Vidíte to?", spýtal som sa , lebo sa mi to zdalo podozrivé.
"Ano.", povedal Patejl. "Jsou tu znovu... , ale když zůstaneme na hlavní cestě, tak nic nezmůžou."
No aj tak zrýchlil. A zrýchlili aj čierne autá. Po chvíli sa nás dve pokúsili predbehnúť, tak Patejl dupol na plyn.
Bolo to ako keby sme hrali hru kto z koho. Decentné, vypočítavé, akoby nás ani nechceli chytiť.
"Něco tu smrdí.", zasyčal Jiří.
Sakra sa previnilo obzrel. "Já to nejsem."
Jiří podráždene pretočil očami.
"To byl jenom slovní obrat, Sakra!"

No zrazu, ako by sme prešli nejakou neviditeľnou hranicou.
Objavila sa čierna limuzína, ktorá mala na prednej kapote nakresleného zlatého orla.
Tentoraz už Nemci naozaj dupli na plyn. Dve predné autá určite museli mať nejaký špeciálny motor, lebo nás poľahky predbehli, aj keď Patejl držal plynový pedál až pri zemi.
Takto to išlo asi päť minút. My sme sa ich pokúšali obehnúť, no oni nás vždy zablokovali. Zrazu čierny pred nami prudko zabrzdil.
"Sakra!", zreval Patejl a zatočil to do odbočky, aby sme do nich nenarazili.
"Sakra, cos to udělal?!", hystericky povedal Sakra. Všetci sme sa po ňom nechápavo pozreli. "Oni tohle chtěli! Chtěli nás dostat mimo hlavní!", povedal.
"Sakra!", zareval znovu Patejl.
Okolo nás sa objavovalo čoraz viac áut a začali do nás strieľať.
Patejl predal volant Jiřímu a začal ostreľovať tiež.
"A sakra!", zareval Patejl do tretice. "Mají vrtulníky! Dupni na to!"
Vliezol naspäť dnu.
Chvíľu nato na nás začalo dopadať niečo podstatne účinnejšie. Kľučkovali sme a robili divoké manévre. No až keď puklo jedno sklo, som sa naozaj vydesil. Začal som sa obzerať okolo seba, či neuvidím nejaký úkryt. V diaľke som zbadal nejaký tmavý obrys.
"Čo je to?", drgol som do Sakru.
"Ňáká budova - stodola myslim", odpovedal.
Vtedy na nás začali dopadať horľavé strely.
"Poďme tam!", zakričal som a ukázal smerom na stodolu, ktorá už bola oveľa bližšie.
"Ne! Když tam půjdem, obklíčí nás!", povedal Patejl.
"Ak ne, shoříme tu na uhel!", pridal sa ku mne Sakra.
Patejl sa zamračil a nepatrne kývol na Jiřího. Ten to stočil cez pole rovne k stodole. Neobťažoval sa s otváraním vrát a rovno cez ne vošiel dnu.
Patejl vyskočil z auta, vybral guľomet a vyšiel von. Zamieril na dva vrtuľníky, ktoré mal na dostrel.
"Hasta la vista, bejbe!", zareval a vystrelil.
Večernú krajinu vzápätí osvietil jasný záblesk výbuchu.




***




"Sakra!", zavolal Jiří a hodil mu vysielačku.
"Zeptej sa Hnusáka, kde sakra trčí!" Vybral pár glockov a zastrčil si ich za opasok.
Sakra si utrel spotené ruky do nohavíc a zapol vysielačku. Ozvalo sa zapraskanie.
"Kde sakra seš, vole?! Dyť nás tu za chvíli rozstřílej na síto!" zakričal do vysielačky.
"Kdo je ti tu vůl , ty sprostej negře?!, ozvalo sa.
"Jseš máklej, ty...!", Jozef k nemu pribehol a vytrhol mu to.
"Kde ste Hnusák?", spýtal sa.
"Máme práci! Je jich tu kapek víc, než sme mysleli! Za chvíli se přebijem! Končím!", zareval do vysielačky Hnusák a prerušil spojenie.
Patejl otvoril kufor a podal každému zbrane. Boli beznádejne obkľúčení - vojaci Pomstiteľov sa tam hmýrili ako rozkopané mravenisko.
"Tak ať jich aspoň vemem pár sebou...", zašepkal Jiří a priateľsky drgol do Patejla. Zomriem?, pomyslel si Jozef a náhle ho prepadla vina nad tým, ako opustil rodinu v Bratislave.
Ani sa nestačili rozlúčiť. Nájdu moje telo snáď niekedy?

"Ganz!", zakričala Gudrun, keď vošla do stodoly v sprievode svojej osobnej gardy.
Upútala tým pozornosť všetkých v budove.
"Ziel für Sie!" Mierte na nich!, vydala povel svojim vojakom.
Potom sa otočila na obkľúčených.
"Und Fy! Ak sa pokusia o utek, tak...!", naznačila prstom podrezanie krku.
"Čo chceš?!", spýtal sa Patejl.
"Ich? Nichts... iba... die Komponente!", štekla.
Jiří pozrel na Jozefa a nebadane pokrútil hlavou.
Zrejme chceli čo najdlhšie zdržiavať, kým sa neobjaví Hnusák a Elvíra.
"Majú to!", povedala Gudrun. - "a dajú mi to!"
Patejl sa nahlas rozosmial.
"S touhle hrstkou cvičených opic?" Pozrel na ňu nenávistným pohľadom.
"Nikdy!", zasyčal.




* * *


Gudrun vyzerala podráždená, no zrejme ju Patejl nevyviedol z rovnováhy.
"Majú trchi sekunden!
Inak tato chrstka svišenych affen sapije..., porozhliadla sa ... Seine!", ukázala na Jiřího.
On sa tváril vyrovnane, ale vedel som, že dostal strach.
"Drei..."
Porozhliadol som sa, ale nikto zrejme nemal v úmysle niečo podniknúť.
"Zwei...".
No ja som mal Súčiastku.
"Ein..."
Rozhliadol som sa. Gudrun zdvihla ruku na zahájenie paľby...
"Ja..., zakričal som,... mám Súčiastku!"
Moji spoločníci po mne naštvane pozreli.
Smola , kamoši. Nemám v úmysle obetovať život čo i len jedného z vás.
No Sakra zakričal.
"Jseš fakt máklej, idiote?! Tys to měl celej čas u sebe?! Vždyť to mohlo..."
"Buchnut. Ja.", skočila mu do reči Gudrun.
"Sehr jemne, sehr krechke. Keby to buchlo, tak by som vas vychladala aj na Ende der Welt, und umušila do konca šivota."
"Keby to vybuchlo, tak by ste ma nemuseli hľadať nikde, lebo by som bol na zemi ako mastný fľak.", sucho som poznamenal ja.
"Ja , es ist wahr...", zamyslela sa Gudrun.
Potom jej výraz ztvrdol.
"In jeden Fall... Ket mi to netaju, somru. Ket sa o niešo pochusia- somru tieš."
Zasmiala sa.
"Jedina mošnost je dat to mir und mošno prešit."
Chcel som získať čas, tak som sa rozhodol, že vyskúšam, či je pravda filmová aj knižná zhovorčivosť zločincov.
"Ale prečo?", zakričal som naoko zúfalo.
"Prečo chcete zmeniť históriu?"
A možno to bude znieť ako klišé, ale zabralo to.

Gudrun sa zatvárila slávnostne a začala rozprávať.
"Prešo chcem smenit Geschichte? To je dlchy pripech...
Sačina sa..."



Vo Švajčiarsku v roku 1940. V jednom letnom zámočku sa v ten deň narodili dvojčatá - Gertrude Güdrun a Adolf Hitlerovci. Ich matka bola Eva Braunová- tajná milenka Adolfa Hitlera. Vyrastali väčšinou bez rodičov, ale služobníctvo a pestúnky v nich vypestovali veľkú úctu k rodičom - hlavne k "veľkému Führerovi".
Keď sa tam občas Eva a Adolf objavili, ich deti na nich vzhliadali ako na Boha.
Posledný krát, keď ich videli, bolo 15. februára 1945.
Ich otec vyzeral veľmi roztržitý a triasli sa mu ruky.
No keď odchádzal, pošepkal Gertrúde do ucha dve slová, ktoré sa jej navždy vryli do pamäti. Rette mich! Pomsti ma!
Nasledujúce roky boli pre nich ťažké. Poslali ich do sirotinca, kde jej brat zomrel na zápal pľúc. Tieto zážitky len priživovali nenávisť, ktorú od malička cítila k ľuďom, ktorí odporovali jej otcovi. Keď vyšla zo sirotinca, bola z nej mladá silná žena. Začala hľadať spojencov, ktorí by podporili jej zámer. Spočiatku to išlo veľmi ťažko.
Ale potom našla doktora Biscmarka. Stala sa mocnou ženou s kopou prívržencov a vlastnou armádou. Základňu si urobili - prekvapivo - na Slovensku.
"Slovensky Politiker sind so chlupi", povedala.

Nikdy si nič nevšimli a nemali ani poňatia, čo sa robí pod rúškou ich nevedomosti.
Už skoro dosiahla svoj cieľ- aj cez Biscmarkovu smrť- a teraz jej tí sprostí mutanti ukradli Súčiastku! Vtedy sa začal ich súboj o čas.

Zamyslene som pozeral na Güdrun. Takže ona... chce v podstate prežiť len šťastné detstvo. Pomstiť svojho otca?! Veď je to šialené!
"Und jetzt...", ukončila to Güdrun.
"Vy tu stojite und ich mam in den Händen vaš šivot. Tachše mne daj die Komponente... inach všesi somriete!", zvreskla.
Bol som na vážkach. Nechcel som zomrieť. Nie teraz. Nie takto.
"Nedělejte to pane Josefe. Pro tohle sa oplatí umřít!", povedal Patejl.
Doteraz neviem čo rozhodlo. Či to bol jeho pevný hlas alebo odhodlanie v jeho zvláštnych očiach...
No odrazu som ustúpil dozadu a pokrútil hlavou. Bol som odhodlaný zomrieť.
Tu a teraz. Pre čas.
Güdrun naštvane zavrčala.
"Nechsela som, no mošno mame dašo, šo vas presvedšilo.", povedala a posunkom zavolala jedného zo svojej gardy. Niečo mu povedala a on zakričal na svojich vojakov.
Garda sa rozostúpila a odhalila akúsi osobu s početnými modrinami na tele.
Vojak ju sotil dopredu a ja som uvidel jej tvár. Srdce mi zovrel neskutočný pocit hrôzy.
"Klaudia!!!", zareval som.


* * *


Güdrun potešene zapriadla, keď zbadala výraz bezodnej hrôzy, ktorý sa zjavil na Jozefovej tvári. Zdalo sa, že jej konečne všetko vychádza podľa plánov.
"Trifft es!", štekla na vojaka.
Muž udrel Klaudiu do spánku. Ona len tich zaskuhrala.
Güdrun ju zdvihla na nohy a chytila za vlasy.
Klaudia začala kričať a prosiť, no nič nepomáhalo.
Jozef stál a pozeral na to s hrôzou rozšírenými očami.
"Pustite ju!!!, zreval.
"Ernsthalf?", škodoradostne sa zasmiala.
"Povets Klaudia, povets im šo maju urchopit!" Klaudia zdvihla oči.
"Jozef, daj im to! Zabijú ma!", zakričala.
Jozef prekvapením vypúlil oči a vtedy sa na jeho tvári usadil vyrovnaný, takmer až pobavený výraz.
Güdrun začala mať pocit, že sa niečo pokazilo.


* * *


Keď som počul jej hlas, takmer mi zabehlo.
Nemohol som uveriť vlastným ušiam a mal som čo robiť, aby som sa nerozosmial.
Myslím, že Güdrun to videla, lebo bola zjavne zmätená... tak ako moji spoločníci.
"Vieš, Güdrun...", povedal som
"Snaha sa cení, ale keď už niečo robíš, tak to rob poriadne."
Cítil som to víťazstvo vo svojom hlase a určite to cítili aj ostatní.
"Hlas mojej manželky by som spoznal aj medzi tisícimi," , usmial som sa.
"Tento to nebol."
Na Güdruninej tvári sa zjavilo absolútne zdesenie.
Rozpriahol som sa a plnou silou hodil Súčiastku o zem. Roztrieštila sa na márne kúsky. Čierna hmota vo vnútri pukla a praskla a ... potom zmizla.
Bola.
Nenávratne.
Preč.
Chvíľu všetci stáli ako obarení.
Potom sa začali diať veci naraz.
Ozvali sa výbuchy a do budovy ako veľká voda vtrhli Hnusák a Elvíra.
Güdrun skríkla od neovladateľnej zlosti, vytrhla jednému z vojakov pištoľ a namierila na mňa.
" Ne!", zvolal Jiří a hodil sa do dráhy strely.
Zaznel výstrel a Jiří padol na zem postrelený.Pribehol som k nemu a rozopol jeho košeľu. Nepriestrelná vesta bola deravá.
" Uhni !", Patejl sa zohol k Jiřímu a dal mu dole vestu. Obzrel zranenie a vydýchol si.
Jiří sa rozhliadal okolo seba sklennými očami a zastavil sa zrakom na mne.
Vyzeralo to akoby mi chcel niečo povedať.
Sklonil som sa nižšie k nemu.
Usmial sa ... a potom stratil vedomie.
Vydesene som pozrel na Patejla.
" Zomrel ?! "
" Ne.", usmial sa Patejl. " Není to smrtelné zranení. Naštěstí."
" Ďakujem ...", ticho som povedal nevedomému telu Jiřího.
S úľavou som sa postavil.
Vyzeralo to, že výťazstvo je na našej strane. Na zemi som dokonca zahliadol telo starej ženy.
Dúfam, že to bola Güdrun.
Vtom ma niečo udrelo do hrude. Bolo to akokeby do mňa narazilo stádo besných býkov.
Posledné, čo som počul bol Sakrov hlas , ktorý hovoril : " Vstávej, proboha !"
Divné.


***


" Vstávaj , Jozef !"
Niečo ma pošteklilo na tvári a uvedomil som si, že ležím v mäkkých perinách.
Otvoril som oči a uvidel nad sebou strop našej spálne.
" Všetko najlepšie, ale vstávaj. Ideme na tú autogramiádu.", povedal hlas , ženský hlas , čo ma zobudil. Otočil som omámene hlavu a bola to ...
Klaudia ?!
Autogramiáda ?!
Čo ?!
...
To bol iba sen ?!?!



Epilóg ...


Stál som v rade s knihou Noční Klub v ruke.
Boli sme v Bratislave na autogramiáde Jiřího Kulhánka.
Rozmýšľal som o tom, čo sa mi dnes snívalo. Nemohol som uveriť , že to bol iba sen !
Veď to bolo také reálne !
Ponorený v týchto úvahách som si ani neuvedomil, že stojím pred Kulhánkom. Prebral som sa až keď sa vedľa mňa ozval hlas.
" A vy ste ?"
" Jozef Merga.",povedal som.
Podpísal mi knihu a potmehúdsky na mňa pozrel.
" Vypadá, že byla mnohokrát čtená ."
Zasmial som sa
" Ani netušíte."
Zobral som knihu a chystal sa odísť , keď ma Jiří Kulhánek chytil za ruku a naznačil aby som sa k nemu sklonil.
" Dobrá práce, pane Josefe ."






Tak čo , páčilo ? prosím o reakcie a názory do komentárov aspoň smailíka každý , kto to prečíta

neowei
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Ako by ste ohodnotili túto poviedku (1-najlepšia známka , 5-najhoršia )

1
2
3
4
5

Komentáře

1 Eli Eli | Web | 5. března 2011 v 20:29 | Reagovat

super....záver bol najlepší :-D, a aj som sa zasmiala a to sa cení :D
len tak ďalej :-)  8-)

2 neowei neowei | 6. března 2011 v 12:55 | Reagovat

[1]: veľmi vďakujem , cením si chválu :-)  :-)  :-)

3 jannuš jannuš | Web | 12. března 2011 v 16:30 | Reagovat

Výborné, skutočne! :-) Bohužiaľ , originál knihu som nečítala, ale to, čo si napísala ty, sa mi veľmi páčilo. Bolo to originálne a páčila sa mi myšlienka zakomponovať do deja samotného autora knihy. Plus, štýl, akým si to napísala mám veľmi rada! ;-) :-) Teším sa na tvoju ďalšiu tvorbu. Len tak ďalej! :-D

4 neowei neowei | Web | 12. března 2011 v 19:01 | Reagovat

ďakujem , vážim si to  :-D  :-D  :-D
a knihu by si mala rozhodne prečítať ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama